Moravské kniežatstvo z 9.storočia sa dostalo do centra pozornosti historikov zo strednej Európy vďaka byzantským misionárom a učiteľom - Konštantínovi (Cyrilovi) a jeho bratovi Metodovi, ktorých na Moravu pozval knieža Rastislav. Vytvorili prvé slovanské písmo (hlaholiku), starú cirkevnú slovančinu (staroslovienčinu), ktorá sa neskôr stala základom pre rozvoj slovanskej ortodoxnej kultúry na Balkáne a v stredovekom Rusku. Metod bol následne vymenovaný do čela znovuobnovenej cirkevnej provincie Sirmium čím sa dostal do známeho konfliktu s franským klérom bavorského arcibiskupa zo Salzburgu a jeho sufragánov (pomocných biskupov), ktorí si nárokovali právo na správu územia.
Popredným odborníkom na cyrilometodské misie k Slovanom bol František Dvorník, ktorý v roku 1927 vydal svoju dizertačnú prácu Les Slaves, Byzance et Rome au IXe siècle, tému, ku ktorej sa počas svojej slávnej kariéry opakovane vracal a ktorá vyústila v roku 1970 vydaním jeho životného diela Byzantine Missions among the Slavs.[4] Tak ako názvy jeho prác napovedajú, Dvorník kládol dôraz na podiel Byzancie pri šírení kresťanstva v stredovýchodnej Európe, pričom si na tomto území tiež všímal aktivity rímskeho pápeža. Vzťahy medzi Byzanciou a Rímom boli v 9.storočí ďaleko od priateľských, najmä počas slávneho sporu medzi pápežom Mikulášom I. a patriarchom Fótiusom; napriek tomu, ako upozorňuje Dvorník, bol to práve pápež Hadrián II. a nie byzantský patriarcha, ktorý vymenoval Metoda v roku 869 arcibiskupom Sirmia a jeho následník Ján VIII., ktorý ho v roku 873 vyslobodil z franského zajatia. Podľa Dvorníka, Metod bol cirkevnou autoritou, ktorá vytvárala most cez otvárajúcu sa priepasť medzi byzantským a rímskym kresťanstvom. Frankovia, ktorí boli tvrdými odporcami gréckych misijných učiteľov, si v žiadnej z Dvorníkových prác nezaslúžili ani zmienku.
Dvorník bol Moravan a rímsko-katolícky kňaz, ktorý bol veľkým historikom zrodu slovanskej civilizácie. Mal obrovské znalosti, istotu majstra historických zdrojov, presvedčenie, ktoré mu umožňovalo vyslovovať ďalekosiahle závery na základe strohých dôkazov a sebadôveru zamietnuť akúkoľvek hypotézu, ktorá nebola v súlade s ním navrhnutou schémou stredovýchodnej európskej histórie raného stredoveku. Vo svojich prácach neustále zdôrazňuje, že východné kresťanstvo preniklo do strednej Európy cez Byzanciou kontrolované územie na Jadrane. Grécky vplyv tak prenikol na Rastislavov dvor cez južnú Dalmáciu. Napriek tomu, že Metod bol titulárnym arcibiskupom (arcibiskup bez skutočnej provincie) Sirmia, mesta, ktoré sa nachádzalo relatívne blízko k byzantskej Dalmácii, Dvorník je podobne ako väčšina odborníkov presvedčený, že Metodove sídlo bolo v Rastislavovom kniežatstve, ktorého územie sa nachádza v dnešnej Českej republike na severe od Dunaja a ktoré bolo odrezané od územia východnej ríše na Jadrane pásom franských pohraničných panstiev vo východných Alpách a na nížinách Panónie.
Ako dôsledok tejto geografickej nezrovnalosti zostali otvorené niektoré nepríjemné otázky týkajúce sa najmä okolností, ktoré umožňovali misijným učiteľom spolu s ich sprievodom prechádzať cez franské územie do Moravského kniežatstva, ktoré sa nachádzalo na území dnešnej Českej republiky.[5] Bobova monografia má na tieto otázky odpoveď, podľa ktorej sa centrum Rastislavového kniežatstva nachádzalo stovky kilometrov smerom na juhovýchod od predpokladaného centra Moravy z 9. storočia. Podľa jeho názoru sa kniežatsvo sformovalo na uzémí dnešného Srbska v okolí starovekého mesta Sirmium. Byzantskí vyslanci tak mohli navštíviť Rastislavov dvor beztoho aby prechádzali cez franské pohraničné pásmo. Zhrnutie Bobovej hypotézy je nasledovné.
Porážka Avarov vojskami Karola Veľkého dramaticky zmenila mocenské pomery v Karpatskej kotline. Po rozpade kaganátu na jeho území vzniklo niekoľko slovanských kniežatsiev. Medzi nimi bola aj Morava, ktorej názov bol odvodený od mesta nazývaného Morava(zriedkavo aj po latinsky Moravia), ktoré sa podľa Bobu nachádzalo na pravom brehu Sávy oproti ruinám Sirmia. Boba poukazuje na to, že latinské, slovanské a grécke historické zdroje sa nikde neodvolávajú na Moravanov ako na etnikum ale: sú to Slovania (Sclavi, Sloveni) s upresnením, že žijú v Morave, alebo aj inak Moravania v zmysle naznačujúcom vzťah k mestu. Názvy regnum Marahensium a Moravskaia oblasť sú v súlade so stredovekým spôsobom označenia panstva princa alebo aj kniežatsva podľa hradu alebo sídla, z ktorého vzišla jeho potestas(vláda, regnum) alebo bola ovládaná oblasť. Slovanské názvy Moravskaia oblasť a Moravskaja zemlia sú podobné názvom Novgorodskaia oblasť alebo zemia Krakowska v starom východoslovanskom jazyku. V latinskom texte nájdeme Maraviam venit, doslovne "prišiel Moravu", akuzatív bez predložky (pre mestá napr. Roman venit).[6]
Územie, na ktorom v 9.storočí vzniklo slovanské kniežatstvo, bolo počas neskorej antiky dejiskom politického a cirkevného zápasu medzi Konštantínopolom a Rímom o právomoci nad Ilýrskou prefektúrou, ktorý bol dočasne prerušený obsadením územia Avarmi. Dobytie územia Frankami síce ukončilo vládu Avarov ale takisto obnovilo dávnu a komplikovanú rivalitu medzi východom a západom. Súperenie medzi Konštantínopolom a Rímom o nadvládu v Karpatskej kotline sa odzrazu zmenilo na zápas 3 strán s aktívnou účasťou Východofranskej ríše, najmä na konci druhej polovice 9.storočia, kedy sa pápežstvo vzdalo vlády nad Karolovcami. Moravské kniežatá hneď ako porozumeli podstate súperenia medzi superveľmocami 9.storočia, začali medzi sebou využívať situáciu na presadzovanie vlastných záujmov.
Boba, podobne ako väčšina historikov daného regiónu, považuje za historický vrchol Moravy z 9. storočia obdobie vlády kniežaťa Svätopluka (Sventopluk, Zventapu, Zwentibald, Zuendibolch, Suatopluk, ...) počas rokov 869-893.[7] Narozdiel od tradičných historikov si však Boba myslí, že Svätoplukove kniežatstvo sa pôvodne nachádzalo na juhu od Sávy v údolí Driny odkiaľ sa rozšírilo na sever hneď potom ako sa Svätopluk v roku 870 zbavil svojho strýka a konkurenta Rastislava tým, že ho vydal Frankom. V roku 871 sa však Svätopluk obrátil proti Frankom samotným, keď prepadol prekvapených správcov moravských opevnení. V roku 874 uzavrel s Frankami mier, ktorí mu výmenou za platenie vazalskej dane uvoľnil ruky pri zjednocovaní panstva v juhovýchodnej Pannonii. Neskôr svoj vplyv rozšíril na veľké oblasti v Karpatskej kotline až nakoniec v roku 890 ovládol Bohemiu a modernú Moravu (obe v súčasnej Českej republike). Podľa Bobu je dôležité zdôrazniť, že územné zisky Svätopluka boli dosiahnuté expanziou z juhu.
Počas dvoch dekád Svätoplukove kniežatstvo získalo cirkevnú nezávislosť od Frankov ako aj Byzantíncov. Svätoplukove víťazstvo prinútilo Frankov uzavrieť mier a prepustiť Metoda (na naliehanie pápeža), ktorého držali v zajatí v kláštore vo Švábsku. Metod bol následne znovuvymenovaný za arcibiskupa provincie Pannonia (Sirmium). Napriek nezhodám, ktoré medzi Svätoplukom a Metodom panovali (Svätopluk uprednostňoval latinský obrad), knieža a prelát dosiahli modus vivendi, ktoré ukončila v roku 885 až Metodova smrť. Hneď ako sa Svätopluk zbavil hrozby franského vojska, považoval ďalej za zbytočné spoliehať sa na Metodových, Grékmi ovplyvnených, učeníkov a začal sa otvorene prikláňať k latinskej cirkvi. S pomocou pápeža získal Svätopluk v roku 884 právne-politickú nezávislosť keď bol Rímom uznaný za kráľa Slovanov a jeho kráľovstvo menovite podriadené pápežovi.[A]
Svätoplukove regnum však malo krátke trvanie. V roku 887 Arnulf Karantánsky (Korutánsky) zorganizoval prevrat (coup d'état) proti svojmu ľahostajnému strýkovi Karolovi III. a stal sa kráľom východných Frankov. Nový kráľ dokázal počas upevňovania moci zároveň udržiavať mier so svojim bývalým nepriateľom Svätoplukom. V roku 891 sa však Arnulfovi podarilo vybojovať veľké víťazstvo nad škandinávskymi vojnovými bandami plieniacimi Porýnie - úspech, ktorý mu zabezpečil povesť vojensky úspešného kráľa Frankov. Arnulf so svojim zjednoteným kráľovstvom mal odrazu pri jednaní s vládcom Moravy odrazu voľné ruky. V roku 892 vpadol priamo do centra Moravy nachádzajúcom sa medzi Drávou a Sávou, vstúpil do mesta Morava ukončiac tak Svätoplukovu vládu nad týmto strategicky dôležitým centrom a účinne rozdelil jeho panstvo. S pomocou Maďarov, ktorí boli naverbovaní spoza východných Karpát, séria franských vpádov na územie Moravy definitívne ukončila trvanie tejto slovanskej ríše okolo roku 900.
Aj keď žiaden z historických zdrojov z 9.storočia neuvádza kde sa s určitosťou Morava nachádzala, dva zdroje z 10.storočia Moravu umiestňujú na juh. Prvý z nich je súbor neautentických pápežských listov pripisovaných biskupovi Pilgrimovi z Passau (971-991), známy aj ako Falzifikáty z Lorchu (Lorch Forgeries)[8] Tieto epištoly sa zaoberajú definíciou právomocí passauského biskupstva. Všeobecne sa verí, že dôvodom ich napísania bol intenzívny zápas o cirkevné právomoci v Karpatskej kotline medzi Pilgrimom a arcibiskupom Frederikom zo Salzburgu od čias keď sa v nej začali usadzovať Maďari a prestupovať na kresťanskú vieru. Cieľom falzifikátov bolo oprávnenie passauských požiadaviek zatiaľ čo Frederik vytváral vlastné podvrhy aby presadil požiadavky salzburské.[9] Pilgrimove epištoly, okrem iného, oprávňovali passauské nároky na štyri biskupstvá na Morave pričom polohu Moravy uvádzali na juhovýchode Pannonie a Moesie ďaleko od Českej republiky. Moderní odborníci nepopierajú, že listy jasne umiestňujú Moravu na juhovýchod ale svedectvo falzifikátov z Lorchu pojednávajúcich o umiestnení Moravy odmietajú z dôvodu, že sa jedná o podvrhy Pilgrima alebo pisára, ktorý mu slúžil.[10] Keďže však chýbajú akékoľvek vierohodé dôkazy o tom, že Passau si uplatňoval cirkevné práva na územie nachádzajúce sa severne od Dunaja, neexistuje dôvod na to aby bola Pilgrimova definícia Moravy odmietaná. Je zrejmé, že falzifikáty dokladajú iba to kde sa Pilgrim nazdával, že by sa Morava mohla nachádzať pred menej ako storočím.[11] Na druhej strane sa všeobecne verí, že predmetom passauskej misijnej činnosti bolo územie medzi Viedenským lesom a riekou Rába a ďalej zasahovala na územie Moravy severne od Dunaja. Toto presvedčenie vychádza z iného dokumentu, zo zmluvy, ktorá je takisto uznaným podvrhom, oveľa novším ako falošné epištoly biskupa Pilgrima a aj keby bol tento historický zdroj autentický, neposkytuje žiadne dôkazy o tom, že územie severne od Dunaja bolo súčasťou passauskej diecézy.[12] Autentický dopis (900), ktorý uvádza, že Morava bola súčasťou diecézy Passau skutočne existuje ale neobsahuje nič o tom, že cirkevná správa sa týkala územia na severe od Dunaja, v skutočnosti uvádza, že Nitra zo súčasného Slovenska bola mimo passauského teritória.[13]
Pomerne významný historický zdroj z 10. storočia je De administrando imperio (DAI) zostavený cisárom Konštantínom VII Porfyrogenetom (945-959).[14] V kapitole 13 DAI sa uvádza, že "Veľká Morava" (megale Moravia) sa nachádza južne od "Turkov" (Maďarov), ktorí v čase Konštantína, ovládli Karpatskú kotlinu. V kapitole 38 DAI sa píše o tom, že Pečenehovia vyhnali Maďarov na západ od Karpát a "následne (Turci) vyhnali obyvateľov veľkej Moravy a usadili sa na ich území." Kapitola 40 opisuje povodie dolného Dunaja nasledovne: "most cisára Trajána je tam kde začína Turecko; ďalej, 3 dni cesty od mosta, je Belehrad, v ktorom sa nachádza veža svätého a veľkého Konštantína, cisára, potom ďalej proti prúdu rieky [Ister, dolný Dunaj a Sáva] je obnovené Sirmium vzdialené asi 2 dni od Belehradu; za ním leží veľká Morava, nepokresťančená, ktorú vyplienili Maďari a ktorej prednedávnom zvykol vládnuť Sphendoplokos [Svätopluk]." V kapitole 41 Konštantín píše o troch synoch kniežaťa Svätopluka: "Po smrti Svätopluka jeden rok zachovávali mier ale potom medzi nimi prepukli zvady a vzbury, začali viesť medzi sebou vojnu až kým neprišli Turci a úplne ich nezničili ovládnuc ich krajinu." A nakoniec v kapitole 42 môžeme čítať "Z Tesaloník (Solúň) k rieke Dunaj, k miestu kde stojí mesto Belehrad, trvá cesta 8 dní pomalým voľným tempom. Turci žijú za riekou Dunaj v zemi Morava ale takisto na jej okrajoch medzi riekami Dunaj a Sáva." Konštantín si teda s určitosťou myslel, že Svätoplukova Morava sa nachádzala niekde v okolí Belehradu a že jej vládli Maďari. Keďže súčasná Morava je vzdialená niekoľko stoviek kilometrov od Belehradu a nemáme žiadne dôkazy o tom, že by sa tam Maďari vôbec niekedy usadili, DAI je v rozpore s názormi väčšiny súčasných odborníkov.[15]
Konštantín musel o udalostiach bezprostredne predchádzajúcich zničeniu Moravy vedieť lebo najdôveryhodnejší franský zdroj Annales Fuldenses (Fuldské letopisy) obsahuje niektoré detaily.[16] Ich autor uvádza, že Pečenehovia vyhnali Maďarov z územia v okolí Čierneho mora smerom na západ. Takisto sa zmieňuje o tom, že Svätoplukovi synovia sa po jeho smrti hádali a rozpory vyústili v ozbrojený konflikt. Na niekoľkých miestach letopisec píše o spustošení moravského územia Maďarmi. Podľa neho mal moravský vladár dvoch a nie troch synov ale toto určite nie je dôvod na spochybnenie Konštantínovho svedectva.
Boba mal však k prekladu DAI od R.J.H. Jenkinsa dve pripomienky. Poprvé, Boba je presvedčený, že grécky výraz megale Moravia (ktorý sa v žiadnom inom zdroji nenachádza) by mal byť prekladaný ako "stará" alebo "pôvodná" Morava a nie "veľká", prívlastok, ktorý uprednostňujú českí a slovenskí národovci.[17] Ako argument, poukazuje na to, že megale sa nachádza iba v odstavci, ktorý opisuje Moravu po obsadení Maďarmi. Na druhej strane, Konštantín tento prívlastok nepoužíva v kapitole 41, ktorá sa zaoberá Moravou pred jej obsadením Maďarmi. Podruhé, Boba má pripomienky k anglickej verzii kapitoly 42, ktorá je v rozpore s kapitolami 13, 38 a 40. Jenkins preložil nasledujúcu vetu z kapitoly 42 takto "Turci žijú za riekou Dunaj v krajine Morava ale takisto na tejto strane, medzi riekami Dunaj a Sáva", preklad umiestňuje časti Moravy niekde na sever od Dunaja - severne od Belehradu na Veľkú dunajskú kotlinu ale nie na územie súčasnej Českej republiky. Boba argumentuje, že logika Konštantínovho textu si vynucuje aby bola spomínaná časť textu preložená "Turci žijú na opačnej strane Dunaja ale takisto na tejto strane v krajine Morava, medzi riekami Dunaj a Sáva", preklad, ktorý je gramaticky možný a navyše konzistentný s ostatnými kapitolami týkajúcimi sa Moravy.[18]
Aj keď iba málo historikov súhlasí s tým, že poloha centra Moravy bola južne od Dunaja, DAI je tak významný historický zdroj, že ani odborníci nemôžu úplne prehliadať Konštantínove pozorovania. Napríklad jeden z prvých maďarských historikov, Péter Hunflavy, použil cisárovo svedectvo ako dôkaz toho, že Svätopluk rozšíril svoju moc z centra na severe Dunaja smerom na juhovýchod až k Sirmiu, ktoré dobyl.[19] Iní neboli až tak smelí aby tvrdili, že Svätopluk rozšíril svoje panstvo aj na staroveké centrum Pannonie. Medzi maďarskými historikmi však existovala zhoda minimálne v tom, že hegemónia moravského kniežaťa sa dotkla väčšiny územia Transdanubie, minimálne v 80. rokoch 9. storočia. Takisto zdôrazňujú, že zodpovedný za úspešný koniec tejto hegemónie Moravanov v Pannonii je Arnulf, ktorý sa spojil s ich predkami, Maďarmi.
Československí historici trvajú na tom, že výraz megale Moravia je vhodným pomenovaním pre panslavistický štát rozmerov ríše, ktorý je navyše zaujímavý tým, že Svätoplukove kniežatstvo expandovalo spoza hraníc modernej Moravy na severe Dunaja. Beztoho aby Dvorník citoval akýkoľvek zdroj, ktorý by podopieral jeho názor uvádza, že Rastislav rozšíril svoju moc z centra na severe a zmocnil sa územia medzi Tisou a Dunajom ešte predtým ako sa dostal k moci Svätopluk. Svätopluk potom tieto Rastislavove územné zisky ďalej rozšíril do Pannonie. Iní československí odborníci sa jednohlasne zhodli na tom, že v 80. rokoch 9. storočia väčšina územia Transdanubie bola súčasťou Svätoplukového kniežatsva a na základe veľmi malého počtu dôkazov, bolo jeho súčasťou aj územie Moravy a Sliezska v Poľsku.[20] Súčasný slovenský historik, Peter Ratkoš, ktorý veril, že centrum Moravy sa predovšetkým nachádzalo na Slovensku, uvádza, že územie Moravy nielenže zaberalo väčšinu územia rímskej Pannonie ale naprieč územím Veľkej dunajskej kotliny siahalo až k soľným baniam v Sedmohradsku (rum. Transilvania, maď. Erdély).[21]
Na druhej strane, dvaja absolventi Univerzity Komenského v Bratislave, ktorí nie sú slovenskej národnosti, dospeli k záveru, že svedectvo zdroja akým je DAI[14], tj. úradné pojednanie O správe Byzantskej ríše napísané samotným cisárom alebo pre cisára samotného, nemožno ignorovať. Prvý je Péter Püspöki-Nagy, historik maďarskej národnosti žijúci v Bratislave.[22] Použijúc svedectvo tzv. Bavorského geografa (Geographus Bavarus Anonimi), ktorý odlišuje Marharov (Marharii), identifikovaných ako susedov Čechov, od Marehanov (Marehanii), ktorí boli susedmi Bulharov ďalej na východe, Püspöki-Nagy argumentuje, že existovali dve Moravy. Krajina Marehanov, ktorú nazýva "Veľká Morava" tak ako bola spomínaná v DAI, s hranicami od východu na západ na riekach južná Morava a Drina, do ktorej patrili nielen Belehrad a Sirmium ale takisto časť Veľkej dunajskej kotliny (nížina v povodí dolnej Tisy od sútoku s riekou Maros).[23] Na severozápade táto krajina začínala na sútoku Drávy a Dunaja, na mieste, ktoré iné historické zdroje stotožňujú s juhovýchodnou hranicou Východofranskej ríše. Centrum "Veľkej Moravy" bola preto oblasť stredného Dunaja vymedzená sútokmi veľkých riek povodia s Dunajom. Püspöki-Nagy nazýva krajinu Marharov "Malá Morava", názov, ktorý sa nevyskytuje v žiadnom historickom zdroji. Toto územie, identické so súčasnou Moravou, napokon dobyl Svätopluk, ktorý podobne ako jeho strýko Rastislav, vládol na juhu. Okrem Püspöki-Nagya, skúmal otázku Moravy v Bratislave japonský študent Senga Toru.[24] Aby vysvetlil opis Moravy z DAI takisto navrhol, že na začiatku 9. storočia museli existovať dve Moravy, regnum (kráľovstvo) kde vládol Svätopluk, ktoré sa nachádzalo na východe od Dunaja na území Veľkej dunajskej kotliny oproti sútoku s Drávou (megale Moravia cisára Konštantína Porfyrogennetosa) a krajina na severe od Dunaja, v ktorej vládol Rastislav. Pôvodne sa nachádzala v súčasnej Českej republike ale postupne sa rozšírila aj na územie dnešného Slovenska.
Téza Püspöki-Naga a Senga Toru o "existencii dvoch Moráv" musí byť čiastočne správna nakoľko historické zdroje vpodstate naznačujú, že Rastislav a Svätopluk vládli dvom nezávislým kráľovstvám (regna) až pokiaľ ich posledne menovaný v roku 871 nezjednotil - fakt, na ktorý predtým upozorňoval Boba. Navyše existuje dôkaz, že jedno zo spomínaných kráľovstiev zasahovalo do Veľkej dunajskej kotliny. Pohľad Püspöki-Nagya však nevypovedá nič ohľadom krajiny, ktorú nazýva "Malá Morava" predtým ako ju Svätopluk ovládol a téza Toru má problémy s argumentami Bobu o tom, že Rastislavovo kráľovstvo bolo takisto na juhu. Senga Toru takisto zlyháva pri silných dôkazoch o spojitosti Svätopluka s rozvodím rieky Drina južne od Sávy.
Ešte nedávno sa po nemecky hovoriaci odborníci zdráhali dôverovať Konštantínovi v otázke geografického územia Moravy tvrdiac, že Annales Fuldenses a iné karolovské písomnosti poskytujú svedectvá, ktoré sú v rozpore s tvrdením, že Morava si podmanila väčšinu územia Pannonie, ktorú považovali za územie Frankov a ich slovanských vazalov. Aj keď Ernst Dümmler pripúšťal názor, že Morava si pripojila väčšinu územia Transdanubie, bol skôr výnimkou. Typickým bol názor Josepha Mauarta, ktorý trval na tom, že byzantský vládca si zmýlil Svätoplukove kniežatstvo s "kniežatstvom Koceľa", slovanským panovníkom v juhovýchodnej Transdanubii (c. 860-876), ktorého otec bol dosadený Frankami ako správca v Pannonii.[25] Hans Pirchegger bol názoru, že karolovské písomnosti, ktoré považoval za dôveryhodnejšie ako byzantské alebo slovanské, jasne dokazujú, že po smrti Koceľa sa juhovýchodná Pannonia dostala pod kotrolu Arnulfa.[26] Podľa neho síce Svätopluk vyplienil územie na juhu od Dunaja (882-884) ale ho neobsadil. Preto sa územie Moravy nikdy nerozšírilo do Pannonie. Herwing Wolfram, ktorý bol pokračovateľom Marquarta a Pircheggera, odmietol Konštantínove poznámky o Morave ako "nešťastné" naznačujúc tým, že v centre Byzancie mali po menej ako polstoročí od zničenia Svätoplukového panstva iba veľmi málo poznatkov o tomto území.[27] Vo všeobecnosti, nemecky hovoriaci odborníci považovali franské zdroje týkajúce sa Moravy z 9.storočia za kvalitnejšie ako grécke a slovanské. Trvajú na tom, že franské dôkazy jasne umiestňujú Rastislavove panstvo na sever od Dunaja do súčasnej Českej republiky.
Martin Eggers predstavuje výnimku spomedzi nemeckých odborníkov. Nedávno navrhol prijateľnú hypotézu o "dvoch regna".[28] Podľa neho sa tieto dve kniežatstvá museli nachádzať ďaleko na juhovýchode od súčasnej Moravy. Podobne ako Boba, Eggers trvá na tom, že Svätoplukove kniežatstvo sa vykryštalizovalo na juhu od Sávy v súčasnej Bosne.[29] Na druhej strane odmieta Bobove tézy v 3 hlavných bodoch:
- že sa obe kniežatstvá nachádzali v rámci starých rímskych limes
- že Rastislav ovládal iba územie južne od Dunaja
- že Sirmium bolo mocenským sídlom kniežatstva
Eggers sa domnieva, že centrum Rastislavovho kniežatstva sa nachádzalo vo Veľkej dunajskej kotline a teda na východe od Dunaja za rímskymi limes a za Sirmium považuje iba Metodovu cirkevnú provinciu. Podľa neho Karolovci rozšírili význam slova Pannonia tak aby označoval celú Karpatskú kotlinu.[30] Preto sa Rastislavova Morava vo Veľkej dunajskej kotline nachádzala v Pannonii.
S použitím archeologických dôkazov ako aj pôsobivej zbierky písomností v latinčine, gréčtine, staroslovienčine, anglo-frízštine, arabštine, atď. Eggers vyslovuje názor, že po porážke Avarov karolovskí vládcovia a pohraniční velitelia zrekonštruovali existujúce opevnenia vo Veľkej dunajskej kotline aby chránili Karpatskú kotlinu pred neželanými návštevníkmi, zvyškami porazených Avarov a inými nomádmi žijúcimi za Karpatmi.[31] Tieto opatrenia pozostávali najmä z obnovenia rozsiahlych pozemných opevnení, ktoré Rímania predtým vybudovali pre Sarmatských spojencov a ktoré boli používané rôznymi národmi počas raného stredoveku. Tieto opevnenia v celkovej dĺžke 550 kilometrov tvorili oblúk na východe od Dunaja a Tisy, ktorý tvoril hranicu územia s rozlohou 65 000 kilometrov štvorcových. Na väčšine svojej dĺžky, opevnenie tvorili paralelné valy (niekedy 3 alebo 4), ktoré boli od seba navzájom vzdialené od 3 do 20 kilometrov. Opevnenie začínalo na severovýchode od Budapešti, pokračovalo na východ cez Tisu v blízkosti Níreďházy, potom sa ostro otočilo smerom na juh v smere na Debrecín prechádzajúc cez mestá Arad a Temešvár (obe v súčasnom Rumunsku), nakoniec dosiahlo Dunaj presne oproti sútoku s južnou Moravou.
View Ancient Defense of Central Danubian Basin in a larger map
Neexistuje žiaden dôkaz o tom, že tieto opevnenia boli navrhnuté tak aby poskytovali ubytovanie posádke vrámci celej svojej dĺžky. Takisto neboli objavené žiadne zvyšky strážnych veží. Ak sa tam žiadne veže ani nenachádzali, potom rovnaký typ obranných opevnení je charakteristický pre rímske limes. Hranice slúžili ako prekážka pred blížiacim sa vpádom veľkých armád, ktoré si so sebou niesli zásoby a pred únikom lúpežných bánd zaťažených korisťou. Špeciálne slúžili ako prekážka pred hromadnou migráciou (Völkerwanderungen), ktorá pozostávala zo žien, detí a vozov. Aby boli tieto prekážky účinné, museli byť za nimi v pevnostiach umiestnené posádky, ktoré v prípade potreby mohli zatlačiť votrelcov, ktorých postup bol spomalený a organizácia narušená.
Chýbajúce ľudské zdroje, ktoré mali strážiť strategické miesta za opevnením, prinútili Frankov, karolovských vládcov, podobne ako aj ich rímskych predchodcov, osídliť Veľkú dunajskú kotlinu spojencami. Títo osadníci boli Moravania, ktorí sa podobne ako mnohí iní južní Slovania presťahovali do kotliny spoza Dunaja po porážke Avarov. Táto migrácia južných Slovanov smerom na sever je doložená archeologickými nálezmi rozšírenia tzv. Bjelo-Brdskej kultúry z 9. storočia na juhu Karpatskej kotliny. Moravania boli v nazývaní Sclavi Margenses a Moravljani lebo ich kmeňové útvary pochádzali z okolia sútoku južnej (srbskej) Moravy s Dunajom odkiaľ migrovali na sever do Veľkej dunajskej kotliny. Antické meno južnej Moravy bolo Margus narozdiel od severnej Moravy, ktorá sa v antike nazývala Marus. Na sútoku južnej Moravy s Dunajom je nížina, ktorá sa na súčasných srbských mapách stále označuje ako Velika Morava, územie, na ktorom sa nachádzalo staroveké mesto Margum.
Toto mesto však nebol grad Morava. Podľa Eggersa bola sídlom Rastislava pevnosť nachádzajúca sa vo Veľkej dunajskej kotline, o ktorej sa zmieňuje Vita maior S.Gerhardi ako o urbs Morisena, neskôr Maroswar (dnešný maďarský Marošvár). Urbs Morisena sa nachádzala na rieke Maroš, ktorej názov má rovnaký indoeurópsky pôvod ako obe rieky Morava. Na začiatku 11. storočia kráľ Štefan I. premenoval mesto podľa jedného zo svojich veliteľov, istého Sunada.[32] Dnes je známe v maďarčine ako Csanad a Cenad v rumunčine aj keď sa v maďarských písomnostiach pochádzajúcich z neskorého stredoveku často nazývalo jednoducho Marošvár. V týchto miestach systém opevnení dosiahol svoju najväčšiu zložitosť. Prvé známe knieža (dux) Sclavi Margenses bol Mojmír, ktorého v roku 846 nahradil jeho synovec Rastislav. Rastislavov synovec, Svätopluk, vládol Slovanom v inom kniežatstve (regnum), ktoré sa nachádzalo južne od Sávy až kým v roku 871 neporazil svojho východofranského vládcu a nezjednotil obe kniežatstvá. Eggers je podobne ako Boba názoru, že Svätopluk následne rozšíril svoju moc nad väčšinou územia Karpatskej kotliny predtým ako ho okolo roku 900 definitívne rozdrvili Frankovia a Maďari.[33]
Falzifikáty z Lorchu, podľa ktorých sa Morava nachádzala na juhovýchode Pannonie a v Moesii, sa prikláňajú na stranu Eggersových záverov. Eggersova hypotéza si takisto nevyžaduje opravu Jenkinsonovho prekladu 42. kapitoly z DAI, v ktorej Konštantín umiestňuje "krajinu Morava" na sever od Belehradu. Jeho záver o tom, že Moravania strážili opevnenie vo Veľkej dunajskej kotline je navyše podopretý dvomi latinskými dielami, Rerum gestarum Saxonicarum od Widukinda z Corvey a Antapodosis od Liutpranda z Cremony.[34] Tak ako uvidíme ďalej v kapitole 9, obaja autori naznačujú, že úlohou Moravanov bolo strážiť Karpatskú kotlinu pred nomádmi z východu. Obviňujú Arnulfa Karantánskeho z toho, že opevnenie zničil a tak umožnil Maďarom prísť do Karpatskej kotliny a zaútočiť na kresťanskú Európu.
Aj keď pripúšťam Eggersov záver o tom, že Frankovia osídlili Karpatskú kotlinu Moravanmi aby si vytvorili predsunuté nárazníkové pásmo pred prípadnými votrelcami z východu, v tejto práci nebude potrebné určiť, ktorý z názorov (Boba alebo Eggers) týkajúcich sa polohy Rastislavovho mocenského sídla a Metodovho arcibiskupského sídla je správny. Dospel som k záveru, že túto otázku nie je možné rozhodnúť na základe dôkazov, ktoré mám k dispozícii v čase písania tejto práce. Možno osteologické nálezy ranostredovekého biskupa objavené v kostole sv. Irenaeusa na ľavom brehu Sávy poskytnú dôkaz o tom, že sú to pozostaky Metoda, možno nie.[35] Z pohľadu organizácie vojenských výprav Karolovcov je však odpoveď na otázku či sa sídlo nachádzalo na Sáve alebo Maroši iba malý dôsledok. V skutočnosti, rozdiely v pohľadoch Bobu a Eggersa sú malé, zvlášť v porovnaní s priepasťou, ktorá sa otvára medzi ich revizionistami a odborníkmi z radov historikov, ktorí sa touto témou zaoberali počas posledných dvoch storočí. Obaja odmietajú možnosť, že Morava sa sformovala v súčasnej Českej republike. Obaja majú dokonalo presvedčivé argumenty v prospech toho, že kniežatstvá Rastislava a Svätopluka vznikli na juhovýchode od karolovských pohraničných území. Napriek jasnému postoju Bobu o tom, že centrum Moravy bolo Sirmium, v chorvátskom preklade svojej knihy uznáva, že Rastislavove kniežatsvo sa čiastočne nachádzalo aj vo Veľkej dunajskej kotline.[36] Eggers zase súhlasí s Bobom v tom, že Svätoplukove kniežatsvo sa nachádzalo v údolí rieky Drina na juhu od Sávy. Keďže obe tieto kniežatstvá sa evidentne nachádzali v tesnej blízkosti je možné, že mali spoločnú hranicu v okolí Sirmia. V každom prípade by však staroveké centrum na Sáve bolo miestom veľkého strategického významu.[37] Ako ďalej uvidíme, z dolných prístupov k oblasti veľkých prítokov Dunaja, Arnulf Karantánsky začal svoju úspešnú výpravu, ktorou rozdelil Svätoplukov zväz od seba navzájom vzdialených území v ťažení, ktoré znamenalo začiatok konca Moravského kráľovstva.
Eggersov najvýznamnejší prínos spočíva v jeho rozvážnom použití archeologických nálezov, ktorými podporil svoju hypotézu o južnej Morave.[38] Okrem prípadu, kedy archeologické nálezy dokladajú to, že Frankovia osídlili Veľkú dunajskú kotlinu Moravanmi aby si vytvorili nárazníkové pásmo pred nezvanými hosťami z východu, použil archeologické dôkazy na to aby odmietol názor, podľa ktorého osídlenia z 9. storočia nájdené na území dnešnej Moravy boli pôvodným centrom Moravy z 9.storočia. Jeho výsledky sú dôležité aj preto lebo archeologické náleziská hlinených hradísk (Burgwälle) na Morave ako napr. Staré Mesto, Mikulčice a Pohansko ako aj Devín a Nitra na Slovensku boli dlho považované za definitívny dôkaz toho, že "Veľká Morava" vznikla na severe od Dunaja.
Jeho kritika nálezísk na území dnešnej Moravy považuje materiálovú kultúru hradísk na severe Dunaja (známu ako Blatnicko-Mikulčický horizont) za "pokračovanie neskorej avarskej kultúry". Uvádza, že tieto hradiská boli po roku 811 narýchlo vybudované Avarmi, ktorí sa tal bránili pred migračným tlakom Slovanov. Odporúčanie, aby tieto miesta boli považované za pokračovanie avarskej kultúry, nie je nové a bolo už predtým navrhované niektorými archeológmi ale zostalo poväčšinou nepovšimnuté z jednoduchého dôvodu, podľa ktorého sa územie považovalo za Rastislavove kniežatsvo a teda za územie kultúry "Veľkej Moravy".[39] Výnimkou bol Boba, ktorý nálezy považoval za potvrdenie svojich názorov.[40] Aj keď obyvatelia regiónu boli nepochybne zmesou Avarov a Slovanov, s príchodom kresťanstva počas 9. storočia v regióne začal silnieť franský vplyv. Archeologické nálezy potvrdzujú, že materiálová kultúra z 9. storočia nachádzajúca sa na území dnešnej Moravy bola oveľa viac vo franskej sfére vplyvu ako v byzantskej.
S odstupom času je možné povedať, že archeológia nikdy neposkytovala dostatočne presvedčivé dôkazy, ktoré by podporovali hypotézu vzniku Moravy na severe od Dunaja. Vpodstate ešte pred kritikou Eggersa existoval vážny dôvod pochybovať o tom, či sú vôbec tieto hradiská moravské. Ako Herbert Schelesniker, jeden z nadšených podporovateľov Bobu, pred niekoľkými rokmi poukázal, tradičný pohľad svojvoľne pripisoval historické a filologické dôkazy o Morave na juhu k archeologickým nálezom, ktoré vpodstate iba potvrdzovali to, že Morava na severe od Dunaja bola v 9. storočí osídlená tak ako aj bola osídlená po tisícročia.[41] Navyše, navzdory obrovskému archeologickému úsiliu neboli nájdené žiadne dôkazy, ktoré by zbytky hradísk na severe od Dunaja spájali s misiou Konštantína a Metoda.[42]
Archeológovia sa v skutočnosti chytali každého stebla trávy len aby našli dôkazy o byzantských misijách na severe od Dunaja. Príkladom môže byť nález náušníc "byzantského typu" zo Starého Mesta. Keďže podobné náušnice boli nájdené takisto na mieste bývalej pevnosti v Zalaváre pri Balatone, výskumníci použili tieto nálezy ako dôkaz byzantského vplyvu na obe miesta. Agnes Sós však poukázala na to, že náušnice "byzantského typu" boli nájdené takisto na mnohých miestach v južnej Transdanubii.[43] To, že sa mohli niektoré kusy prostredníctvom obchodu ocitnúť v Starom Meste, nie prekvapujúce. Keďže náušnice mohli byť dopravené na územie nachádzajúce sa severne od Dunaja obchodníkmi, tieto nálezy je možné len veľmi ťažko považovať za dôkaz byzantských misijí. Podobný argument môže byť použitý aj v prípade typu prsteňa, ktorý bol nájdený na území dnešnej severnej Moravy a takisto v Transdanubii.[44] V prípade keramiky bol nájdený takisto určitý typ, ktorý je podľa československých archeológov definitívnym dôkazom prítomnosti byzantských remeselníkov v sprievode Konštantína a Metoda. Tento typ keramiky bol však nájdený na území celej Transdanubie a to na miestach, ktoré pochádzajú z Avarského obdobia. Sós tieto nálezy považuje za dôkaz pokračujúcej prítomnosti starovekých remesiel na území Pannonie a súvisiaci proces postupného rozšírenia technológie z Transdanubie aj na územie nachádzajúce sa na severe od Dunaja považuje za lepšie vysvetlenie prítomnosti týchto nálezov na území dnešnej Moravy ako náhly príchod byzantských remeselníkov.[45] Ďalším zaujímavým faktom je to, že sa na území dnešnej Moravy našli iba 3 byzantské mince a z nich každá nezávisle. Jedna pochádza z obdobia vlády Michala III (842-867), byzantského cisára, ktorý vyslal Konštantína a Metoda na misijnú cestu na Moravu. Jedna minca je však príliš málo navyše ak pripustíme, že sa na územie mohla dostať v období príchodu Maďarov do domoviny (Honfoglalas).[46] Obhajcovia hypotézy Moravy na severe od Dunaja zvyknú na takúto kritiku poväčšinou reagovať jej označením za "katastrofický scenár", podľa ktorého boli dôkazy o prítomnosti gréckej misie na severe od Dunaja zničené nezvanými maďarskými návštevníkmi.
Martin Eggers úprimne verí, že jeho závery vyriešia "záhady" fransko-moravských vzťahov z 9. storočia.[47] Morava na severe od Dunaja je z časti otvorená krajina, ktorú by Frankovia mohli relatívne ľahko ovládnuť. Ako teda mohli Rastislav a Svätopluk odraziť masívne vpády Frankov na ich územie? Tradičná odpoveď znie, že moravské opevnenia boli postačujúce na to aby ochránili územie pred franským vojskom, ktoré v druhej polovici 9. storočia rýchlo strácalo na sile. Hlinené hradiská na severe od Dunaja mohli však len veľmi ťažko odolať sústredenému obliehaniu, ktoré Frankovia boli schopní zorganizovať dokonca aj na sklonku 9. storočia. Tieto hradiská takisto neboli impozantné natoľko aby vzbudzovali nadšenie franských letopiscov. Takisto je záhadou ako je možné, že tieto hradiská tvoriace postačujúci obranný systém proti Frankom tak rýchlo podľahli Maďarom, ako tvrdia zástancovia "katastrofických scenárov"? Starí Maďari neboli nikdy tak úspešní v dobývaní pevností ako Frankovia, ktorí zorganizovali niekoľko významných obliehaní masívnych pevností.
Eggers verí, že jeho hypotéza o Morave na juhu rieši dilemu. Uvádza "záhada schopnosti Moravy odolávať [Frankom] teda nespočíva v hlinených hradiskách typu, ktoré boli odkryté v Mikulčiciach alebo v Starom Meste tak ako bolo často tradované od čias nálezov týchto takmer pevností".[48] Jej vyriešenie spočíva v dlhých vzdialenostiach franských vojenských operácií proti Moravskému kniežatstvu nachádzajúcemu sa vo Veľkej dunajskej kotline a s nimi súvisiacimi problémami, ktorým museli Frankovia čeliť ako bolo zabezpečenie komunikácie a logistickej infraštruktúry. Aby svoje riešenie názorne predviedol na konkrétnych príkladoch, popisuje väčšinu karolovských ťažení v Karpatskej kotline avšak bez toho aby sa pokúsil systematicky zrekonštruovať vojenskú infraštruktúru územia na základe výsledkov najnovších výskumov týkajúcich sa povahy franského vojenstva a podpornej logistiky. Som presvedčený, že vojenská infraštruktúra juhovýchodných území Karolovskej ríše môže byť zrekonštruovaná na základe výsledkov dôkladného výskumu logistiky, ciest, lénnych vzťahov a prosopografie. Takáto rekonštrukcia nám povie oveľa viac o povahe vojenskej organizácie týchto území a poskytne nám ďalšie podporné argumenty pre hypotézu o Morave na juhu.
>>Vojenstvo Karolovcov (Karolíngovcov) ︽Obsah
[4] Hlavné práce Františka Dvorníka na túto tému sú Les Slaves, Les Légendes de Constantin, The Photian Schism a Byzantine Missions.
[5] Pozri poslednú kritiku o geografických problémoch pri zdôvodňovaní toho ako bol Metod prelátom severomoravskej diecézy, Otto Kronsteiner, "Sain Methodius - A Geographical Superstar ?"
[6] Boba, Moravia's History Reconsidered, 7.
[7] Slovanský tvar Sventopluk z 9. storočia mal pravdepodobne rôznu výslovnosť poslednej slabiky, súčasné tvary sú: Svatopluk v Češtine, Sviatopolk v Ruštine, Sventopuk po Chorvátsky. Franské zdroje uprednostňujú tvar Zwentibald ale existujú takisto varianty ako Zwentibolch a Zuentipulch a ďalšie. Keďže pracujem hlavne s franskými historickými zdrojmi a písomnosťami prevažne v Nemčine, zvolil som si tvar Zwentibald, ktorý je uprednostňovaný väčšinou súčasných nemeckých historikov.
[8] MMFH 3: 72-77.
[9] Ibid., 78
[10] Heinz Dopsch, "Passau als Zentrum", 5-8.
[11] Text a diskusia, viď. Boba Moravia's History Reconsidered, 97-103.
[12] MGH DD, regnum Germaniae ex stirpe Karolinorum I:č.73, str. 44-45. Vydavateľ Paul Kehr uvádza, že akékoľvek pokusy o dôkaz toho, že dokument je prepisom autentického originálu, ktorý sa stratil, sú zbytočným úsilím (verlorene Mühe).
[13] preklad tohto listu, viď. príloha 2
[14] Constantine Porphyrogenitus De Administrando Imperio, grécky text upravený Gy. Moravcsikom s anglickým prekladom od R.J.H.Jenkinsa, 2. upravené vydanie (Washington, D.C.: Dumbarton Oaks Center for Byzantine Studies, 1967) kap.13, str.64-65; kap.38, str.72-73; kap.40, str.77-79; kap.41, str.80-81; kap.42, str.82-83. Analýza I.Bobu tohto zdroja viď. Moravia's History Reconsidered, 76-81 a Wo war die 'Megale Moravia'? 5-19. O dôležitosti Konštantínovej práce pozri Arnold Toynbee, Constantine Porphyrogenitus, zvlášt 16. Stručné zhrnutie cisárových geografických a historických záujmov viď. George Ostrogorsky, History of the Byzantine State, 79-83
[15] H.Wolfram, "The Image of Central Europe", 5-14 napadol dôveryhodnosť cisára. Odpoveď Imre Bobu, viď. "In Defense of Emperor Constantine" , 75-97.
[16] Annales Fuldenses, a. 896, str. 29-30; a.p. 898, str. 31; a. 900, str. 34.
[17] Boba, Moravia's History Reconsidered, 82-83.
[18] Boba, "Wo war die 'Megale Moravia'?" 9-10.
[19] Pre podrobnú historiografickú diskusiu viď. Agnes Cs. Sós, Die Slawische Bevölkerung, 50-58.
[20] Dobre zdôvodnenú kritiku dôkazov o tom, že Morava siahala do Poľska je možné nájsť v Andrzej de Vincenz, "The Moravian Mission in Poland Revisited", 39-54. Charlotte Warnke, Die Anfänge des Fernhandels in Polen, 75-80, poukazuje na to, že existuje iba veľmi málo dôkazov o obchodných vzťahoch medzi územím, ktoré sa stalo Poľskom a Karpatskou kotlinou počas 9. storočia. Takisto pochybuje o tom, že moravské údolie, ktoré spája Baltik s Jadranom bolo v danom období dôležitou obchodnou cestou. Bezohľadu na uvedené práce názor, že Morava siahala ďaleko na sever je len ťažko vyvrátiteľný, viď napr. cf. Paul Robert Magocsi, Historical Atlas of East Central Europe, 10-11.
[21] Peter Ratkoš, Slovensko v dobe Veľkomoravskej.
[22] Péter Püspöki-Nagy, Location of Great Moravia, Nagy Morávia fekvésérol a Az ösi Nyitra.
[23] Descripitio civitatum bavorského geografa znovu vydané v MMFH 3, 86-87 a v Erwin Herrmann, Slawisch-Germanische Beziehungen, 20-21.
[24] Senga Toru, "Morávia Bukása". Dostupná je zostručnená francúzska verzia "La situation géographique de la Grande-Moravie".
[25] Sós, Die slawische Bewölkerung, 57-58; Joseph Marquart, Osteuropäische und ostasiatische Streifzüge, 17-20.
[26] Hans Pirchegger, "Karantanien und Unterpannonien" 08-15. Ignaz Zibermayr, Noricum, Bayern und Österreich, 96, v súlade s Pircheggerom. Aj keď Sósovej Die slawische Bewölkerung, 51-54, vo všeobecnosti pripúšťa tieto závery, priznáva, že Pirchegger je ešte ďaleko od nepriestreľnosti. Vpodstate sa takisto spolieha výlučne na všeobecne známy falzifikát, MGH DD, regnum Germaniae ex stirpe Karolinorum 3:č. 84, str. 81-86.
[27] Wolfram, "The Image of Central Europe", 5-14.
[28] Martin Eggers, Das "Grossmährische Reich". Eggersova dizertačná práca pripravená na vydanie. Som vďačný Dr.Eggersovi za možnosť preštudovať si jeho prácu ešte pred vydaním.
[29] Eggers, Das "Grossmährische Reich", 13-49.
[30] Ibid., 76-84, Eggers vysvetľuje Karolovské geografické koncepty v Excursion I. "Bemerkungen zur karolingerzeitlichen geographischen Terminologie für die südöstlichchen Nachbargebiete", 06-16.
[31] Ibid., 198-212.
[32] Ibid., 81-82.
[33] Eggers nesúhlasí s Bobom ohľadom chronológie moravskej expanzie na sever. Nazdáva sa, že expanzia na sever nastala počas obdobia 871-884 kým Boba si myslí že nastala okolo roku 890. V tomto bode sa prikláňam k názorom Eggers. Pozri kapitoly 6 a 7.
[34] Widikind, Rerum gestarum Saxonicarum, v MGH SS 3, lib. I, kap. 19, str. 426. Liudprand Antapodosis, v MGH SS 3, lib. I, kap. 13, str. 279.
[35] I.Boba, "The Cathedral Church of Sirmium", 35-40.
[36] I.Boba, Novi Pogled, 19.
[37] Musíme takisto uviesť, že v okolí Sirmia existuje veľké množstvo stôp o existencii agrárnej populácie, ktorá mohla zásobovať mocného panovníka s jeho družinou. Cf.Walter Pohl, Die Awaren, 124.
[38] Eggers, Das "Grossmährische Reich", špeciálne 653-806.
[39] Anton Točík, "Die vorgrossmährische Periode", 53-57. Éva Garam, "Pferde und Reiterbestattungen in der Spätawarenzeit", 23-26.
[40] Boba, "Dux Boemorum", 1-13.
[41] H.Schelesniker, "Gedanken", 184.
[42] Aj keď H.Dopschove, "Salzburg und der Südosten", je v súlade s tradičným pohľadom, poukazuje na slabé archeologické argumenty.
[43] Sós, Slawische Bewölkerung, 18-20.
[44] Ibid., 33.
[45] Ibid., 36-38.
[46] pozri Laszló Kovacs, Münzen, 135, č.698.
[47] Eggers, Das "Grossmährische Reich", 11-13.
[48] Ibid., 212.
[A] Ibid. 5-6. Editions of Presbyter Diocleas, Regnum Sclavorum, F.Šišič, ed., Letopis popa Duklanina (Belehrad, Záhreb, 1928) a V.Mosin, ed., Ljetopis popa Dukljanina (Záhreb, 1950).